Február 1948 ako logický dôsledok

Komunistické hnutie sa pripravovalo na zmenu vtedajších politických pomerov už počas druhej svetovej vojny. Víťazstvo demokratických síl nad fašizmom ukázalo základnú líniu, kam sa bude povojnové Československo uberať. Jednoznačným lídrom v Národnej fronte Čechov a Slovákov boli práve komunisti. Tí získavali čím ďalej tým väčšiu podporu obyvateľstva. Kým v júny 1945 mala KSČ 579 tisíc členov, tak o 2 mesiace neskôr ich počet stúpol až na 712 tisíc. O nutnosti znárodnenia priemyslu vtedy nepochyboval hádam nik, či už Demokratická strana alebo Sociálni demokrati. Vďaka tomuto vývoju bolo do konca roku 1947 znárodneného 60% priemyslu, väčšina bánk a poisťovní.

Obyvateľstvo chcelo jednoznačne zmenu, čo sa týka politickej a ekonomickej úrovne.
Znovuzrodenie predvojnovej ČSR už nebolo možné. Spoločnosť už prestala dôverovať ľudom, ktorí sa nedokázali postaviť pred nacizmom a na základe Mníchovského diktátu sa bez jediného výstrelu pokorili. No navyše po ukončení vojny sa republika a to hlavne Slovensko neočistila od posluhovačov Nemcov a ľudáckych živlov. Tí politiku neopustili, miesto zakázanej HSĽS obsadili vysoké miesta v Demokratickej strane, ale napr. aj v Komunistickej strane, ale tam iba na nižších kádroch. Tieto všetky skutočnosti, ale aj skúsenosť českého obyvateľstva s priamou a niekoľkoročnou nemeckou diktatúrou sa preniesla do výsledkov volieb v roku 1946. Vtedy v celoštátnom meradle zvíťazila
Komunistická strana Československa s 38%. Na Slovensku ale zvíťazila Demokratická strana so 62%. Na Slovensku boli tieto voľby výsledkom značného vplyvu DS na katolíckych voličov, ale aj toho, že ešte stále doznievala eufória z umelo vytvorenej ekonomickej prosperity Slovenska počas vojny. Vďaka týmto výsledkom volieb sa Slovensko až do februára 1948 uvrhlo do neustálych politických kríz a súbojov medzi KSS a DS.

Vyústenie politických súbojov a ďalšej orientácie krajiny prišlo až vo februári 1948.
Po mnohých nezhodách a problémoch sa rozhodli 20.2 1948 dvanásti ministri opustiť vládu a podať demisiu prezidentovi republiky. Komunisti požadovali, aby bola vláda doplnená ich kandidátmi. Následne začali po celej republike masívne protesty a demonštrácie.

Na Slovensku dňa 21.2 poslal Gustav Husák členom Zboru povereníkov za Demokratickú stranu list, v ktorom im oznámil, že vystúpenie jej zástupcov z vlády: „ má svoj logický dôsledok aj na Slovensku .Zástupcovia Demokratickej strany v zbore povereníkov nemôžu za tejto situácie plniť program Zboru povereníkov a vlády...“

O pár dní neskôr sa uskutočnilo masívna demonštrácia, na ktorú neskôr prišiel Klement Gottwald so slovami:

Právě se vracím z Hradu od prezidenta republiky. Dnes ráno jsem panu prezidentu republiky podal návrh na přijetí demise ministrů, kteří odstoupili 20. února tohoto roku. A současně jsem panu prezidentu navrhl seznam osob, kterými má býti vláda doplněna a rekonstruována.
Mohu vám sdělit, že pan prezident všechny mé návrhy, přesně tak jak byly podány, přijal.“

Mnohí tento deň nazývajú komunistickým pučom. Myslím si, že to tak nie je, lebo tieto udalosti prebehli za priamej podpory obyvateľstva, ktoré si jednoznačne prialo zmeny. Taktiež tam doznievali ešte predstavy a akejsi československej ceste k socializmu.
Žiaľ, ako ukázal čas tieto nádeje neboli naplnené a viera celej spoločnosti v lepšiu budúcnosť bola zradená čistkami, prenasledovaním a politickými procesmi v 50. rokoch.